Lywen...

Pozorovala som tváre okolostojacich a premýšľala, prečo vôbec prišli. Ich nešťastné výrazy tvárí boli rovnako nepresvedčivé ako tie umelé kaly všade navôkol. Samozrejme až na najbližšiu rodinu. Matka zosnulého plačúca v agónii a syn s kamennou tvárou držiac za plecia vzlykajúcu sestru. Je zvláštne ako smrť najbližšieho dokáže spojiť rozhádanú rodinu.

Farár odrieka naspamäť naučené slová útechy pre smútiacich, no v jeho očiach ich nevidím. Ale, pravdupovediac, niet sa čomu diviť. Veď keby vyprevádzal na onen svet hoci aj len jednu dušu denne, chtiac-nechtiac sa to pre neho musí stať rutinou. Práca ako každá iná.
Zosnulého som veľmi nepoznala. Celkom milý sused, ktorého som občas stretávala a ktorý mal rád môjho psa. Je to zvláštne, ale ako som hľadela na tú bledú tvár, nevyvolalo to vo mne takmer žiadne pocity. Videla som len telo. Prázdnu nádobu, z ktorej už duša dávno odletela.
Drevená truhla pomaly klesá a ľuďom vytryskávajú slzy. Aj mne jedna ušla. No skôr to bolo z ľútosti tých dvoch mladých, ktorí sa práve stali sirotami. A možno pre predstavu, že aj moji rodičia ma môžu každú chvíľu opustiť. A nech sú akí sú, ale ja si život bez nich neviem predstaviť.

"Život je krátky"...ani si nedokážeme predstaviť aké je toto tvrdenie pravdivé. Jedeň deň tu sme a druhý tu už byť nemusíme. Preto si vážme každý deň čo nám bol daný a snažme sa ho využiť naplno. Nikdy predsa nevieš, čo ťa čaká za najbližším rohom...