Lywen...

Pred nejakým časom som sa vyškolila na inštruktorku (animátorku na akcie) v občianskom združení zaoberajúcom sa deťmi zo sociálne slabších rodín. A hoci som absolvovala aj skúšky, necítila som sa na túto rolu moc pripravená. Predsa len, vyžaduje to trochu zodpovednosti, ukázať deckám, že ste priateľ a pritom im jasne dať najavo, že keď niečo poviete, tak to platí. No prúd udalostí ma stiahol zo sebou a ja, ani neviem ako, som sa ocitla na dievčenskom tábore s vlastnou skupinkou, kde som mala holky o rok-dva mladšie ako ja sama. A hoc som pred tým mala pochybnosti, zvládla som to omnoho lepšie ako som od seba očakávala, čo sa mi potvrdilo i na listoch mojich zverenkýň.
No tento rok je tomu ináč.
Cítim sa o mnoho nepripravenejšia ako vtedy. Možno preto som aj zrušila svoju účasť na tohtoročnom tábore. A dnes, keď som šla holky do toho tábora pozrieť ako sa majú, videla ako to tam všetko beží a funguje aj bezo mňa...cítila som sa tak cudzia.

Vtedy som si uvedomila, že za posledný rok som urobila len jeden veľký krok späť. Predtým som sa cítila omnoho vyrovnanejšia a pokojnejšia. A teraz? Teraz cítim len veľký chaos...a neviem ako sa z tohto labyrintu zmiešaných pocitov dostať von...