Lywen...

„Ronald!“ skríkla Nathalie. „Okamžite prestaň! To nemôžeš nechať svoju sestru aspoň chvíľu na pokoji?!
„Ale... to ona začala....“ Roni už vedel, že keď ho jeho veľká sesternička Nath osloví celým menom, je zle.
„Ale, vážne? Tak mi povedz,“ Nath sa sklonila k malému bratancovi, mykalo jej kútikmi úst, keď videla toto inokedy odvážne dieťa v rozpakoch. „Tak mi teda povedz, koľko že to máš rokov?“
„P...päť.“
„Aha. A koľko rokov má tvoja malá sestra?“
„Dva.“
„Zaujímavé. Takže, podľa teba, kto má mať viac rozumu?“
„Nooo, asi ja.“
„Správne. Tak potom čo urobíš?“
„Ako sa tak na teba dívam, tak vidím, že to autíčko jej budem musieť dať.“
„Si ty ale múdry chlapec,“ usmiala sa Nath a opäť sa ponorila do rozčítanej knihy.

„Ach, konečne!,“ vydýchla si Nathalie, keď o hodinu vyšla z tetinho a strýkovho domu. Mala Roniho rada, ale strážiť ho každý druhý deň, to je už naozaj veľa. Ako dobre, že zajtra začínajú prázdniny. Dva mesiace voľna! Šesťdesiatdva dní, znelo to ako sen.
Teraz mala dve možnosti ako sa dostať domov. Buď pôjde na bicykli hlavnou cestou, tak ako prišla, alebo bicykel nechá v tetinej garáži a pôjde domov cez les. Pravdupovediac, nechcelo sa jej šliapať do pedálov hore prašnou cestou. Vrátila sa späť k domu a cez predné dvere zakričala:
„Teta! Môžem si nechať v garáži svoj bicykel?“
„No samozrejme, zlatko. A nezabudni pozdraviť mamu!“
„Jasné!“ Nathi odtlačila bicykel dozadu a prešla cez zadnú bránku na ulicu. Lesnou cestičkou kráčala veľmi pomaly. Posledný rok bol veľmi ťažký a ona sa do lesa veľmi často nedostala. Už od čias, kedy nebola o nič väčšia ako Roni, sa chodievala hrávať do lesa. Tam utekala pred všetkým, čo ju trápilo, tam chodievala snívať. A teraz, po dlhom čase, sa opäť vpíjala do okolitých farieb, spoznávala známe stromy a pripomínala si všetky okamihy strávené v týchto miestach.

„Aaaa, dievčatko nás konečne prišlo pozrieť. Už bolo na čase, “ ozvalo sa odrazu spoza Nath.
„Kris... Ben, vyľakal si ma,“ vydýchla si. „Nehnevaj sa, ale nemala som veľa času.“

Starý Ben sa odjakživa túlal po lese a chránil ho pred „zlými ľuďmi“, ako sám vravel. Nikto nevedel odkiaľ sa zjavil v ich meste, nemal tu príbuzných ani známych. Nebol zlý, ani hlúpy, bol ... len trochu bláznivý. Za tie roky si už ľudia na neho zvykli. Vždy, keď Nath prišla do lesa, doniesla mu malý darček, ako napríklad cukrík a on, na oplátku, jej stále dával lesné kvety a robieval jej krásne kytičky.

„Dnes je ten deň, Nathalie, dnes to príde... áno, áno ...dnes... konečne, tak dlho som čakal...toľko rokov...tak veľa.....áno a dnes sa to stane...tak tak, hehe...“ Starý Ben pobehoval a poskakoval okolo Nathi, smial sa a vykrikoval. Nathalie ho ešte nikdy nevidela tak rozrušeného.
„No dobre, Ben, ale čo príde, čo sa dnes stane ?“
„Dnes, po toľkých rokoch sa konečne zjaví....ona sa zjaví....a ja konečne pôjdem domov!“
„Nooo, jasné.... Ale kto ona? Príde snáď nejaká tvoja známa? Priznaj sa, Ben!“
„Nie, nie... nehovor hlúposti, dievča. Dnes sa zjaví ona ...pomôž mi ju nájsť...niekde tu...o chvíľu....objaví sa, určite...BRÁNA,“ oboril sa Ben na Nathi akoby bola nechápavá.
„Brána? Ale.........Ben?“ Ben spozornel a díval sa kamsi medzi stromy. Odrazu sa rozbehol a už ho nebolo.
„Ben! Počkaj!“ Nathalie zaujala brána o ktorej hovoril Ben. Pokiaľ vedela, nikde na okolí nebolo žiadne panstvo. Veď to mal Ben namysli, brána k nejakému domu, však? Alebo, nie? O akej bráne to potom hovoril? Urobila pár krokov smerom ku krovinám v ktorých zmizol Ben. Koniec-koncov, mame povedala, aby ju s večerou nečakala a na zajtra sa učiť nemusí, veď sú, našťastie, prázdniny. Pomaly prešla cez kríky a vydala sa Benovým smerom. Z rýchlej chôdze prešla do pomalého behu. Bežala čoraz rýchlejšie, vlasy jej viali, už ani nevnímala, kade beží. Bol to skvelý pocit rútiť sa vpred nekontrolovateľnou rýchlosťou. Odrazu sa však potkla o nenápadný koreň stromu a zrútila sa na zem. Žiaľ, sila pádu bola príliš veľká a zaniesla ju až na okraj cesty, ktorý, ako sa ukázalo, bol strmší ako jej bolo milé. Skotúľala sa dolu zrázom a keď dopadla, nemala chvíľu pojem o čase a priestore. Našťastie dopadla mäkko na akési kroviny. Až keď sa jej v hlave rozjasnilo uvedomila si, že priamo na čistinke pred ňou je Ben. Stál uprostred a ruky mal zdvihnuté hore k nebu. Oči mal pevne privreté a nehýbal sa. Nathi ho chvíľu sledovala, no nič sa nedialo. Pomaly sa pokúsila postaviť, chcela sa nenápadne vytratiť. Avšak až keď sa postavila, uvedomila si ostrú bolesť v nohe.
„Dofrasa,“ pomyslela si.„Ako sa teraz dostanem domov?“ Ešte raz sa otočila za Benom a chystala sa nejako odkrivkať domov. Vtom si čosi uvedomila a obrátila sa okamžite späť. Potriasla hlavou a pretrela si oči, lebo im nemohla uveriť. Pred Benom sa odrazu objavili dva veľké balvany. A keby len to! Na tých kameňoch sa začali objavovať ďalšie a ďalšie..... Kým sa Nathalie stihla spamätať, cez celú čistinku sa tiahol dlhý asi dva metre vysoký múr.
„Ha-ha! Áno, ja som to vedel! Konečne idem domov! Takže tá stará prefíkaná bosorka mala pravdu, oplatilo sa čakať. Ale, aj tak to bol krutý trest. A teraz už len nájsť tie správne kamene...“ Ben začal chodiť z jedného konca na druhý. Zohýnal sa a snažil sa pohnúť skoro všetkými kameňmi, no nedarilo sa mu. Zjavne nemal tušenie, kde má hľadať ten správny kameň. A očividne ani netušil, že Nathi ho sleduje.
„Dočerta, on asi fakt vyšinul,“ pomyslela si Nath s úžasom. „Ale ako mám teraz nenápadne zmiznúť?“ Pokúsila sa postaviť, ale neúspešne. Zranený členok jej to nedovolil. S nepríjemným žuchnutím sa zvalila na zem.
„Dočerta!“ zanadávala ešte raz.
To sa jej však stalo osudným. Keby sa vtedy bola ovládla, nič z toho čo ju čakalo, by sa nebolo stalo. Ona si to ale neuvedomila a ďalej sa s nadávaním pokúšala vstať. Zrazu ju čosi schmatlo a vytiahlo z krovín. Bol to Ben.
„Hlúpe dievča, čo tu dofrasa robíš?! Načo si šla za mnou? Kto ti to kázal?“ Ben na ňu zúrivo pozrel. „Čo si videla, hovor!“
„Ja... nič, Ben, naozaj... vôbec nič.“ Nath na ňho ustráchane pozrela.
„Neklam, Nathalie. Ako dlho si bola v tých kríkoch?“
„Nie dlho, iba chvíľu....vieš, ja...spadla som. Nechcela som ťa špehovať, naozaj nič som nevidela.“
Keď Ben videl, aký strach z neho má, trochu sa upokojil. Nechcel, aby sa ho bála, veď bola to jeho chyba. Bol taký rozrušený, nemal jej o tom hovoriť, keď ju stretol.
„Dobre, Nathalie, to nič. Len mi teraz povedz, videla si, ako som objavil tú hradbu?“ Strach z Nath pomaly ustupoval. Vyčítavo na neho pozrela.
„Nie, Ben,“ Starec si nebadane vydýchol. „Nie, videla som ako SA tá hradba objavila. Povedz, Ben, čo sa tu deje? Ako je možné to čo som videla, veď, pokiaľ viem, veci sa nezhmotňujú len tak, z ničoho nič?" Prešla k múru a poklopala po ňom.
„A táto stena, či čo to je, sa mi zdá pomerne dosť hmotná.“
Tento krát sa strach zjavil v očiach Benovi. Toto tajomstvo si mal vziať so sebou do hrobu. Nesmel ho nikomu, nesmie ho nikomu vyzradiť. Ruth by sa poriadne nahnevala a potrestala ho takým trestom, že týchto desať rokov v tomto svete by oproti tomu bolo nič.
„Prosím ťa, Nathalie, nepýtaj sa, choď domov a zabudni na to. Bude to tak lepšie. Pre mňa a, koniec – koncov, aj pre teba. Prosím, choď preč,“ Ben sa nenápadne postavil medzi Nathi a múr.
„Tak to nie, Ben. V žiadnom prípade teraz neodídem.“ Obišla ho a oprela sa o kamennú stenu.
„No čo je, Ben, som zvedavá ako je možné, že....“ Zrazu si uvedomila, že akosi stráca zem pod nohami.
Vyľakane pozrela na Bena a posledné, čo videla bol jeho vytrieštený pohľad. Vtom sa prepadla cez hradbu kamsi dozadu, svet sa obrátil hore nohami a zatmelo sa jej pred očami. Mala pocit, že padá do hĺbky. Odrazu, ani nevedela ako, ležala na zemi a ústa mala plné hliny. Posadila sa a rozhliadla okolo seba. To čo uvidela, ju vydesilo. Navôkol boli samé zelené kopce a lúky a napravo v diaľke bolo vidieť obrysy obrovského lesa. Náhle čosi začula. Znelo to ako bubny. Síce nie, skôr ako ...ale to nie je možné, odkiaľ by sa tu..?! Pozrela smerom k lesu a zbadala pôvodcov hluku. Blížilo sa k nej asi dvadsať jazdcov na koňoch.
„No, tak tí asi nebudú veľmi priateľskí,“ pomyslela si pri pohľade na lesklé kopije v ich rukách. Otočila sa a zistila, že asi tridsať metrov za ňou začína ďalší les. Rozbehla sa k nemu v snahe ujsť pred záhadnými jazdcami. V behu jej napadlo, že stromy, ku ktorým beží, sú časťou toho istého lesa, spoza ktorého sa objavili tí jazdci. Musel to byť veľmi veľký les, keď siahal až tak ďaleko. To jej však bolo teraz jedno. Ani nevedela prečo pred nimi uteká. Bol to inštinkt.
Keď vbehla do lesa, skryla sa za veľký kmeň stromu a odtiaľ sledovala ako sa jazdci blížia. Už boli celkom blízko, keď odrazu spomalili a nakoniec zastali. Jeden z nich, vyzeral ako ich veliteľ, podišiel ešte pár krokov ku stromom a nahliadol medzi ne. Po chvíli sa otočil a odcválal späť ku svojim druhom. Čosi im povedal a oni prikývli. Niektorí hodili rýchli pohľad k lesu. Kapitán zavelil a oni sa pobrali preč.
„Uch, chvalabohu,“ vydýchla si Nathi. „Aj keď by ma zaujímalo prečo sa im tak nechcelo za mnou do lesa.“ Zdalo sa jej hlúpe vyjsť spomedzi stromov, poskytovali jej dobrý úkryt. Rozhliadla sa a zbadala chodníček, ktorý viedol do hlbšie do lesa.
„Veď čo,“ pomyslela si, „neviem kde som, takže mám jedno, kam pôjdem.“ A vykročila po cestičke smerom do lesa. Prechádzala lesom a divila sa jeho kráse. Vládlo v ňom šero. Všade navôkol bolo cítiť, že je veľmi starý a pritom jeho život sa priam zhmotňoval pred očami. Ten les bol zvláštny. Nathalie nevedela prečo, ale vo vzduchu bolo cítiť čosi, čosi čo nevedela pomenovať. Ale jedno musela uznať, bol skutočne nádherný.
Odrazu ju čosi vytrhlo z myšlienok. Nathalie cítila, že nie je sama, že ju niekto sleduje...Vtom odnikiaľ priletel šíp a zabodol sa do tvrdého kmeňa stromu, len pár centimetrov od jej ramena. Okamžite sa otočila a v momente ju zmrazilo. Len kúsok od srdca mala namierený ďalší šíp a jeho majiteľ sa netváril veľmi prívetivo.